REPATRIANTI SÚ NEZÁKONNE V ŠTÁTNEJ KARANTÉNE

Analýza právnej povahy opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR na zamedzenie šírenia COVID-19
Od začiatku si kladiem otázku, aká je právna povaha opatrení Úradu verejného zdravotníctva, ktorými sa v súčasnosti najviac regulujú životy nás všetkých v súvislosti s pandémiou COVID-19. Táto otázka nie je dôležitá len z teoretického hľadiska, ale predovšetkým preto, či možno vôbec takéto opatrenia vydávať, v akej forme by to malo byť a aby bolo možné sa proti týmto opatreniam v prípade potreby aj brániť. V tejto analýze bude zhrnutá úvaha nad právnou povahou týchto opatrení vo všeobecnosti, ktorých zoznam nie je najkratší. Skúmaná teda bude predovšetkým ich zákonnosť, v závere bude pripojených pár slov k ústavnosti.
Opatrenia, ktoré sú predmetom analýzy, vydáva Úrad verejného zdravotníctva (ÚVZ), teda rozpočtová organizácia štátu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenska, ktorého právny základ je daný zákonom č. 355/2007 Z. z., o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ZoOVZ). Riadi ho a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky (§ 5 ods. 2 ZoOVZ). Jednou z úloh ÚVZ je aj nariaďovať opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ZoOVZ a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 ZoOVZ, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva (§ 5 ods. 2 ZoOVZ).
A tak aj koná. Otázka ale je, či tak koná v rámci medzí zákonnosti a ústavnosti, a teda v súlade s princípmi právneho štátu, ktorým by SR mala zostať aj počas pandémie. Verejný záujem na ochrane verejného zdravia totiž nie je absolútnym. Naďalej totiž pretrváva aj verejný záujem na ochrane zákonnosti a ústavnosti, ktoré treba vyvažovať.
PRÍKLAD – OPATRENIE O ŠTÁTNYCH KARANTÉNACH
Vezmime si jeden príklad za všetky, na ktorom si demonštrujeme problémy právnej povahy týchto opatrení, a to “opatrenie o štátnych karanténach”. Opatrením ÚVZ zo dňa 17.04.2020, č. OLP/3172/2020, ktorým bolo zrušené opatrenie č. OLP/3012/2020 zo dňa 04.04.2020 sa okrem iného nariadila všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Aj toto opatrenie odkazuje na § 12 a 48 ZoOVZ, taktiež na vyhlásenie mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.03.2020 dňom 12.03.2020 a pandémiu ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie, ako aj na závery rokovania Ústredného krízového štábu, ktoré nie sú verejne dostupné v žiadnej oficiálnej podobe. Z § 12 a 48 ZoOVZ sa dozvieme akurát to, aké všetky možné opatrenia existujú a že ich môže nariaďovať ÚVZ alebo regionálne ÚVZ, a to je v podstate všetko. V tomto konkrétnom opatrení ÚVZ (skutočne nazvanom „opatrenie“) zo dňa 17.04.2020, č. OLP/3172/2020 boli nariadené opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l), a teda:
– § 12 ods. 2 písm. b): hlásenie prenosného ochorenia a podozrenia na závažné alebo rýchlo sa šíriace prenosné ochorenie
– § 12 ods. 2 písm. c): odber vzoriek biologického materiálu od ľudí na vykonávanie laboratórneho určovania pôvodcov prenosných ochorení vrátane zisťovania citlivosti na antimikróbne látky
– § 12 ods. 2 písm. f): izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia,
– § 48 ods. 4 písm. l): výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok
Opatrenie ÚVZ zo dňa 17.04.2020, č. OLP/3172/2020 ukladá okrem opatrení uvedených vyššie a vychádzajúcich zo ZoOVZ aj ďalšie povinnosti a podmienky nad rámec týchto zákonných opatrení, resp. v ich extenzívnom ponímaní.
OPATRENIA ÚVZ AKO INDIVIDUÁLNE SPRÁVNE AKTY?
Opatrenie ÚVZ zo dňa 17.04.2020, č. OLP/3172/2020 (opatrenie o štátnych karanténach), ako aj ďalšie opatrenia ÚVZ vydávané v súvislosti s pandémiou, predstavujú správne akty, keďže ich vydáva orgán verejnej správy – Úrad verejného zdravotníctva. Správne akty možno deliť (okrem iného) na individuálne a normatívne. Veľmi zjednodušene z právno-teoretického hľadiska možno uviesť nasledujúce. Normatívne správne akty sú podzákonné akty, ktoré obsahujú záväzne pravidlá správania vzťahujúce sa na celú skupinu rovnakého druhu a neurčitého počtu a sú určené na opakované použitie. Naproti tomu, individuálne správne akty sú výsledkom aplikácie práva a vyznačujú sa konkretizáciou a individualizáciou subjektu a predmetu, na ktoré sa vzťahujú. Jednoduchšie povedané, individuálne správne akty upravujú práva a povinnosti konkrétnych subjektov v konkrétnej veci a nie sú určené na opakované použitie; sú výsledkom činnosti správneho orgánu v správnom konaní.
Adresátom opatrení Úradu verejného zdravotníctva v boji s koronavírusom, akým je napr. aj opatrenie o štátnych karanténach, je neurčitý počet druho vymedzených osôb – v tomto prípade ide o všetky osoby, ktoré vstúpia od 20. 4. 2020 od 7:00 na územie Slovenskej republiky. Opatrenia nie sú uložené individuálne určeným subjektom, nerozhoduje sa o nich v jednotlivých správnych konaniach. Zároveň je dané opatrenie určené na opakované použitie. Vyplýva z toho teda, že ich povaha je materiálne (obsahovo) normatívna, nie individuálna.
Pritom podľa § 59 ods. 1 ZoOVZ by mali orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, postupovať podľa zákona č. 71/1967 Zb., správny poriadok, ak sám ZoOVZ nestanovuje inak. Ohľadom ukladania opatrení podľa §§ 12 a 48 pritom ZoOVZ nestanovuje žiadne výnimky, prečo by sa nemal aplikovať správny poriadok. Naďalej ale platí, že sa opatreniami ÚVZ, akým je napr. aj opatrenie ÚVZ zo dňa 17.04.2020, č. OLP/3172/2020 o štátnych karanténach, nerozhoduje o individuálnych právach či povinnostiach jednotlivých osôb, teda neprebiehajú žiadne individuálne správne konania, a nie je preto ani možné aplikovať správny poriadok.
Niektoré opatrenia boli ale predsa len vydané ako individuálne správne akty, resp. sa tak na prvý pohľad aspoň tvárili, a to napr. opatrenie vydané formou rozhodnutia zo dňa 6.3.2020, č. OLP/2405/2020, ktorým sa nariadilo opatrenie podľa § 48 ods. 4 písm. e) ZoOVZ (zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb), konkrétne zákaz návštev na lôžkových oddeleniach u poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú ústavnú zdravotnú starostlivosť. Toto opatrenie nebolo nazvané „opatrenie“, ale „rozhodnutie“ (čo ale samo o sebe nie je rozhodujúce), a bolo doručované verejnou vyhláškou pod § 26 ods. 2 správneho poriadku. V závere tohto rozhodnutia bolo uvedené, že je preskúmateľné súdom po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov. Toto rozhodnutie teda bolo aj jeho tvorcom myslené skôr ako individuálny správny akt vydaný podľa správneho poriadku a následne preskúmateľný v rámci správneho súdnictva. Materiálne (obsahovo) ale opäť ťažko o individuálnom správnom akte hovoriť. Opäť sú totiž adresátmi neurčitý počet druhovo určených subjektov.
Ak sa vrátime k opatreniu o štátnych karanténach, teda opatreniu ÚVZ zo dňa 17.04.2020, č. OLP/3172/2020, toto opatrenie je materiálne podobné vyššie uvedenému rozhodnutiu, avšak má úplne inú formu. Nejde už o rozhodnutie, nezdá sa, že by bolo vydané podľa správneho poriadku, nepredpokladá sa súdny prieskum v rámci správneho súdnictva. Zdá sa teda byť normatívnym správnym aktom, nie individuálnym správnym aktom, hoci rozdiel medzi ním a vyššie uvedeným rozhodnutím z materiálneho hľadiska nie je jasný.
OPATRENIA ÚVZ AKO NORMATÍVNE SPRÁVNE AKTY?
Môže byť opatrenie ÚVZ zo dňa 17.04.2020, č. OLP/3172/2020 o štátnych karanténach a ďalšie opatrenia ÚVZ nazvané „opatrenia“ a nepredpokladajúce aplikáciu správneho poriadku a prieskumu v rámci správneho súdnictva normatívnym správnym aktom?
Doc. Peter Kresák pri rozbore časti opatrenia ÚVZ zo dňa 21.4.2020, č. OLP/3461/2020 uviedol, že opatrenie je jeden zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré vydávajú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Jeho základná úprava je podľa neho uvedená v článku 123 Ústavy Slovenskej republiky. Ak by to tak bolo, muselo by ísť o opatrenia v zmysle § 18 zákona č. 400/2015 Z. z., o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoZZ“), ktorý je rekogničnou normou slovenského právneho poriadku. Rekogničná norma je tá, ktorá stanovuje, čo musia spĺňať právne predpisy, aby boli z hľadiska práva považované za právne predpisy. Zdá sa, že opatrenia ÚVZ spĺňajú podmienku podľa § 18 ods. 1 ZoZZ, pretože ide o opatrenia, ktoré vydáva iný orgán štátnej správy (ÚVZ) a týka sa úzkeho alebo druhovo určeného okruhu osôb. Splnená ale nie je podmienka uvedená v § 18 ods. 2 ZoZZ, a síce vyhlásenie opatrenia v zbierke zákonov oznámením o jeho vydaní. Zdá sa to byť drobnosť, ale nie je. Podľa § 19 ods. 1 ZoZZ je totiž podmienka vyhlásenia v zbierke zákonov podmienkou platnosti právnych predpisov, a teda eventuálne aj opatrení, ak ich teda nemožno považovať za individuálne správne akty: Právne predpisy nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v zbierke zákonov. Keďže neboli opatrenia ÚVZ vyhlásené v zbierke zákonov, domnievam sa, že nie sú platné.
Problémom opatrení ako normatívnych správnych aktov, a teda všeobecne záväzných predpisov, nie je len nedodržanie povinnosti ich vyhlásenia formou oznámenia o vydaní v zbierke zákonov, ale aj nedostatok splnomocnenia Úradu verejného zdravotníctva na vydávanie sekundárnych (podzákonných) vykonávacích právnych aktov so všeobecnou pôsobnosťou. Ako má takéto splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu vyzerať, stanovujú legislatívne pravidlá vlády, príloha č. 1, bod 24.1.: Ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho právneho predpisu, splnomocnenie na jeho vydanie napríklad znie: „Podrobnosti o … ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo …“. V ZoOVZ, ktorý oprávňuje ÚVZ vydávať opatrenia podľa §§ 12 a 48 ods. 4 ZoOVZ, sa takéto splnomocnenie voči ÚVZ nevyskytuje. Pritom ZoOVZ splnomocňovacie normy obsahuje, ale nie pre vydávanie opatrení ÚVZ – viď § 62 ZoOVZ Splnomocňovacie ustanovenia, ktoré sa týkajú len splnomocnenia pre Ministerstvo zdravotníctva. Legislatívne pravidlá vlády zároveň presne určujú, čo možno nazývať opatrením a stanovujú aj to, že právny predpis, ktorý tieto náležitosti nespĺňa, nemožno opatrením nazývať (príloha č. 1, bod 17).
Ďalšou možnosťou, ako posudzovať opatrenia Úradu verejného zdravotníctva v boji s pandémiou, je, že nejde o opatrenia v zmysle § 18 ZoZZ, a teda ani čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky ako vykonávacích predpisov, ale o akési paakty, pseudoakty, t. j. akty, ktoré právny poriadok SR ani nepozná. Pritom platí, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Záver o ich platnosti by mal teda byť rovnaký – mali by byť neplatné, a to od samého počiatku, teda nulitné. O ich platnosti ale vždy musí rozhodnúť súd, konkrétne Ústavný súd. Prostriedky obrany sú tak rovnaké ako voči právnym aktom, u ktorých sa namieta rozpor so zákonom.
ROZHODOVANIE O PLATNOSTI OPATRENÍ ŮVZ
V právnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada prezumpcie správnosti správnych aktov. Mám za to, že jediná možnosť, ako zistiť, či sú opatrenia ÚVZ v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, je konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a § 74 zákona č. 314/2018 Z. z., o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Procesnú legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania má podľa čl. 130 Ústavy Slovenskej republiky a § 74 zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky:
a) najmenej pätina poslancov národnej rady,
b) prezident
c) vláda,
d) súd v súvislosti s prejednávanou vecou,
e) generálny prokurátor,
f) predseda súdnej rady, ak ide o právny predpis týkajúci sa výkonu súdnictva,
g) verejný ochranca práv, ak ďalšie uplatňovanie právneho predpisu môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
Fyzická osoba má teda šancu dostať sa k tomuto konaniu len skrz súd v súvislosti s prejednávanou vecou. Ako jednu z možností je možné zvoliť správnu žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok. Samotné opatrenie ako všeobecne záväzný právny predpis nemožno preskúmať v rámci správneho súdnictva, vyplýva to z § 7 písm. c) Správneho súdneho poriadku. Ak by boli ale opatrenia ÚVZ považované za individuálne správne akty, čo ale materiálne nesedí, ako už bolo uvedené vyššie, existovala by možnosť domáhať sa ich súdneho prieskumu všeobecnou správnou žalobou podľa § 117 a nasl. Správneho súdneho poriadku. Predstaviteľná je aj cesta všeobecnej správnej žaloby, ktorá by mohla smerovať proti sankcii uloženej za nerešpektovanie opatrenia a spolu s ňou podnet súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov Ústavnému súdu, keďže by tu bola súvislosť s prejednávanou vecou.
Ďalšou z možností je obrátiť sa na verejnú ochrankyňu práv s podnetom, aby podala návrh na začatie konania o súlade sekundárnych právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily, či na prezidentku Slovenskej republiky alebo na poslancov (1/5) s podnetom.
V neposlednej rade možno využiť mechanizmy upravené zákonom č. 153/2001 Z. z., o porukratúre, a to protest prokurátora (§ 23 a nasl.) a v prípade jeho nevyhovenia aj správnu žalobu prokurátora podľa Správneho súdneho poriadku (§ 45 ods. 1).
NÁČRT ÚSTAVNOPRÁVNEJ ARGUMENTÁCIE
Ďalším prostriedkom ochrany je ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky. Tu je ale možné využiť pre fyzické osoby až po vyčerpaní právnych prostriedkov, ktoré danej osobe priznáva zákon na ochranu jej základných práv a slobôd.
Ďalšou možnosťou by bol prieskum podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky: Ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Preskúmať v tomto konaní by bolo možné opatrenia ako „ďalšie rozhodnutia nadväzujúce na rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu,“ spolu s rozhodnutiami o vyhlásení núdzového stavu, ktoré tiež vykazujú určité nedostatky (niektoré budú uvedené nižšie).
Ústavnoprávna argumentácia ohľadom opatrení ÚVZ a ich zásahu do základných práv a slobôd je samostatná, a nie rozsahovo a obsahovo zanedbateľná kapitola. Uvediem k nej aspoň pár základných poznámok. V Slovenskej republike je od 15. 3. 2020 vyhlásený núdzový stav. Vyhlásila ho vláda uznesením publikovaným v Zbierke zákonov pod číslom 45/2020 Z. z., a následne niekoľkokrát rozšírila. V samotnom vyhlásení núdzového stavu vidím dve hlavné pochybenia (a jedno pomerne bizardné):
(i) nebolo spolu s vyhlásením núdzového stavu uvedené, na ako dlho sa núdzový stav vyhlasuje. Pritom ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ústavný zákon) jasne ustanovuje: Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní (čl. 5 ods. 2). Dikcia je jasná. Núdzový stav možno „vyhlásiť“ na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. Jazykovým výkladom dospievam k tomu, že je nutné už v okamihu vyhlásenia uviesť, na aký čas sa núdzový stav vyhlasuje, tento čas musí byť nevyhnutný a nesmie prekračovať 90 dní. Nevyhnutnosť musí byť zdôvodnená. Ak by mal byť výklad iný, teda taký, že núdzový stav môže trvať max 90 dní, bolo by vyhlásenie núdzového stavu tak, ako je v súčasnosti vyhlásený v SR, v poriadku. Nie je to ale tak. Obdobná úprava ako je v SR, je pritom aj v ČR, kde bol naopak vyhlásený núdzový stav na presne stanovený počet dní a následne prebiehala pomerne búrlivá debata o tom, na ako dlho bude núdzový stav predĺžený.
(ii) V tom istom ústavnom zákone v čl. 5 ods. 3 je uvedené: V čase núdzového stavu možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v tomto rozsahu: Nasledujú možnosti a) až l), ktoré predstavujú maximálne limity obmedzenia jednotlivých základných práv a slobôd v čase núdzového stavu. Problematická je formulácia „možno“ obmedziť. Nie je totiž jasné, kto môže tieto základné práva a slobody takto obmedziť. Uvažovať by preto bolo možné o výklade, že to môže urobiť len vláda, pretože len ona môže vyhlásiť núdzový stav a toto ustanovenia nadväzuje na odsek 1, v ktorom sa hovorí práve o vláde. Opatreniami ÚVZ ale taktiež dochádza k obmedzovaniu základných práv a slobôd. Vezmime si ešte raz ako príklad opatrenie o štátnych karanténach, ktorým sa obmedzuje sloboda pohybu a pobytu, pretože osoby vracajúce sa zo zahraničia nemôžu voľne vstúpiť na územie SR a pohybovať sa po ňom, ale musia sa podrobiť umiestneniu a testovaniu v štátnej karanténe a následne po negatívnom teste domácej karanténe. Ústavný zákon v čl. 5 ods. 3 písm. g) pritom pre obmedzenie tejto slobody stanovuje jasný mantinel: v čase núdzového stavu možno obmedziť slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v určenom čase a zákazom vstupu na postihnuté alebo bezprostredne ohrozené územie. Samotné opatrenie o štátnych karanténach na ústavný zákon vôbec neodkazuje, vôbec sa nezaoberá tým, či bol dodržaný tento maximálny limit obmedzenia slobody pohybu a pobytu a neuvádza k tomu žiadne zdôvodnenie. Mám pritom veľké pochybnosti o tom, či práve opatrenie o štátnych karanténach tento mantinel dodržuje (to si vyžaduje ale samostatnú obsiahlu ústavno-právnu argumentáciu testom proporcionality, ktorá presahuje hlavnú ideovú líniu tejto analýzy).
V neposlednej rade je nutné uviesť, že v úvahu ďalej prichádza zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Pred záverom spomeniem ešte jeden aspekt. Opatrenia ÚVZ sú v súčasnosti dokonca považované za prameň trestného práva hmotného, a to pri trestných činoch podľa §§ 290a a 290b zákona č. 300/2005 Z. z., Trestný zákon. Podľa § 290a sa trestného činu dopustí ten, kto za krízovej situácie (a teda aj v núdzovom stave) úmyselne odoprie vykonať alebo úmyselne nevykoná povinnosť uloženú orgánmi verejnej moci napríklad na ochranu života osôb. Hrozí mu trest odňatia slobody až na dva roky. Verejne sa vie najmenej o jednom takomto trestnom stíhaní. Právny charakter opatrení ÚVZ je tak dôležitý aj z hľadiska trestného práva. Ak by boli opatrenia ÚVZ neplatné, neexistoval by právny základ na trestné stíhanie za porušenie povinností uloženych týmito opatreniami.
ZÁVER
Právna povaha opatrení ÚVZ na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19 je nanajvýš problematická. Očividne totiž nie sú vydávané podľa správneho poriadku a nemajú ani materiálne povahu individuálnych správnych aktov. Nepodliehajú tak zrejme súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva. Na to, aby ale boli platné ako normatívne správne akty, pritom nemá ÚVZ zákonné splnomocnenie na vydávanie podzákonných právnych predpisov a nie je ani dodržaná forma ich publikácie v zbierke zákonov, ktorá je predpokladom ich platnosti. Týmito opatreniami dochádza pritom v súčasnosti k výrazným zásahom do základných práv a slobôd a ich vzťah k ústavnému zákonu je nejasný, ÚVZ pri vydávaní opatrení vôbec ústavný zákon a jeho limity obmedzovania základných práv a slobôd nespomína. Opatrenia ÚVZ pritom majú aj ďalšie nedostatky, ktoré by sa dali namietať – nedostatočné odôvodnenie, neurčitosť či nezrozumiteľnosť. Považujem z hľadiska zachovania záruk právneho štátu za potrebné, aby sa vecou zaoberal Ústavný súd, ktorý ako jediný môže záväzne o ich právnej povahe rozhodnúť.
Ďakujem všetkým, ktorí so mnou posledné týždne na túto tému diskutovali a prispeli mnohými argumentmi.
Budem vďačná za akékoľvek pripomienky a komentáre.
Mgr. Slavomíra Henčeková, LL. M. a kol.
Zo zdroja FB

0 comments