Sú za zlým obrazom justície naozaj len novinári a časť politikov?

| dennikn.sk | Jozef Vozár | 2. apríla 2020 |

19. januára 2011 vláda nominovala Ľudmilu Babjakovú, Alexandra Bröstla a mňa do Súdnej rady SR. Dovtedy tam vládol démon súhlasu s praktikami a názormi vtedajšieho predsedu Štefana Harabina. Ako členovia súdnej rady sme priniesli iný pohľad na fungovanie súdnictva, obhajovali sme elementárnu slušnosť, otvorenosť a transparentnosť justície. „Odmenou“ nám boli pravidelné osočovania a osobné invektívy od predsedu súdnej rady. Ten totiž opakovane tvrdil, že v súdnictve je všetko v poriadku. Za zlý obraz justície mohli novinári, mimovládne organizácie a niektorí politici.

Po voľbách v roku 2012 a vytvorení jednofarebnej vlády Smeru minister spravodlivosti Tomáš Borec podal návrh na naše odvolanie a namiesto nás navrhol vymenovať Evu Fulcovú, Jaroslava Chleboviča a Ľuboša Sádovského. Kabinet Roberta Fica jeho návrh odobril a nových členov vymenoval do funkcií dňom 27. septembra 2012.

Na základe slobodných volieb dostala strana Smer mandát uskutočniť zmeny v spoločnosti na svoj obraz, a tak ho menila aj v oblasti súdnictva. Zostavila jednofarebnú vládu a hodnotovo si vybrala kandidátov, ktorí spĺňali jej predstavy fungovania súdnictva. Rešpektovali sme toto právo vlády vyplývajúce z ústavy a nepodávali sme žiadne sťažnosti na Ústavný súd. Túto udalosť spomínam v súvislosti so zmenami v súčasnej súdnej rade, o ktorých niektorí sudcovia hovoria, že nemajú obdoby.

Oddelenie funkcií pred prezidentskými voľbami

Vrátim sa ešte krátko do minulosti. Prišiel rok 2014 a vtedajšia výkonná moc spolu so zákonodarnou mocou zásadne zasiahli do fungovania súdnej rady. Štefan Harabin totiž svojou uzurpáciou a zneužívaním moci v justícii začal prekážať samotnému predsedovi Smeru, ktorý mal prezidentské ambície.

Aby sa Robert Fico vyhol v prezidentských debatách nepríjemným otázkam o stave justície, tak vláda a parlament začali konať. Navrhli oddeliť funkciu predsedu Najvyššieho súdu a predsedu súdnej rady, čo sa napokon aj uskutočnilo. Jednofarebná vláda Smeru išla ešte ďalej. Nepodporila Štefana Harabina ani v jeho ambíciách stať sa predsedom Najvyššieho súdu. Boli vymenení dvaja členovia súdnej rady. Jeden z nich bol Jaroslav Chlebovič, ktorého v roku 2012 identická vláda vymenovala.

K tomuto len jedna poznámka. Štefan Harabin by nevyrástol do takých rozmerov svojvôle, keby sa voči jeho správaniu postavila podstatná časť súdnej rady alebo sudcov Najvyššieho súdu. Smutné na tomto príbehu je to, že až politici museli zásadne zmeniť pravidlá, aby zabránili zneužívaniu práva tými, ktorí majú byť jeho strážcami – sudcami. Paradoxom je, že to boli práve tí istí politici, ktorí roky zavierali oči pred tým, čo sa deje v súdnictve a Štefan Harabin vyrástol do obludných rozmerov práve vďaka ich podpore.

Po voľbách má koalícia mandát na celospoločenské zmeny

Februárovými voľbami roku 2020 dostala súčasná koalícia silný mandát na zásadné zmeny v tejto krajine, ktoré strany, čo sú jej súčasťou, sľubovali pred voľbami. Tie by nemali obísť ani súdnictvo, aj keď sa to niektorým sudcom nepozdáva.

Kritizujú, že majetkové previerky nezvýšia dôveryhodnosť v súdnictve a ak by malo dôjsť k zmene v tejto oblasti, tak by sa tieto zmeny mali dotknúť aj iných zložiek moci. Súhlasím s tým, že majetkové previerky by sa mali precizovať pre všetky zložky moci. Mám osobnú skúsenosť s podávaním majetkových priznaní verejných funkcionárov. Tieto majetkové priznania sú málo konkrétne, nemajú šancu odhaliť neodôvodnené nárasty majetku verejných funkcionárov. Osobne očakávam, že tento ústavný zákon sa zmení a sudcovia nebudú mať pocit skrivodlivosti, že sa sprísnia majetkové priznania len jednej zložke moci.

Na druhej strane si treba uvedomiť, že verejnosť oprávnene očakáva najmä od súdnictva garanciu slušnosti, principiálnosti a transparentnosti. Ide totiž o najstabilnejšiu zložku v systéme trojdelenia moci. Sudca, ak sa nedopustí zásadnej chyby, tak je fakticky neodvolateľný. To je veľký rozdiel od moci výkonnej a zákonodarnej, ktorá musí svoju legitimitu obnovovať pravidelne voľbami. Inak povedané, politici sa menia, ale sudcovia zostávajú, preto je prísnosť na mieste. Sprísnené majetkové previerky by nemali byť jediným opatrením, ktoré táto koalícia oblasti súdnictva presadí.

Vzhľadom k tomu, že súčasná koalícia disponuje ústavnou väčšinou, očakávam, že zmení ústavu tak, aby odchod sudcov do dôchodku vyplýval priamo z textu ústavy a nebol podmieňovaný schvaľovaním súdnej rady a následným predkladaním pani prezidentke na odvolanie.

V tomto procese schvaľovania bez jasných kritérií sa počas môjho pôsobenia v súdnej rade stávalo, že z rovnakého súdu jeden 65-ročný sudca bol predložený na odvolanie, ale jeho rovesník nie. Keďže v tom čase išlo o tajné hlasovania, nedali sa u jednotlivých členov súdnej rady zistiť pohnútky rozdielnosti prístupu. Neboli ojedinelé prípady, keď nebol schválený ani jeden sudca z predloženého zoznamu. Dokonca jeden sudca (Juraj Sopoliga) nielenže nebol ani v opakovanom hlasovaní schválený na odvolanie, ale vo veku 66 rokov získal novú funkciu. Bol väčšinou súdnej rady zvolený za hodnotiteľa práce sudcov. Takéto výsledky hlasovania a nerovnosť v prístupe sú pred verejnosťou ťažko obhájiteľné a ukazujú, že aj súdnej moci termín „naši ľudia“ nie je cudzí.

Inšpirácií na zmeny v súdnictve existuje viacero. Očakávam, že sa podarí sfunkčniť disciplinárne súdnictvo. Podstatne lepšie fungujúci model je v susednej Českej republike, kde túto úlohu plní správne súdnictvo. Rovnako je potrebné stanoviť kľúč výberu nominantov súdnej rady na výberové konania sudcov, aby sa v týchto komisiách neopakovali rovnaké mená, ako tomu bolo doteraz. A takto by som mohol pokračovať. Bez mravného pokroku sú však všetky tieto zmeny len technické, ak ich budú v čelných pozíciách aplikovať ľudia, ktorí nás doviedli do bahna morálneho relativizmu.

Súdna rada bude mať tento rok osemnásť rokov. Dosiahne dospelosť, ale stále trpí detskými chorobami. Keby fungovanie tohto orgánu bolo za obdobie jeho trvania bez problémov, nemusel by zákonodarca opakovane upravovať parametre jeho činnosti, nemuseli byť volení nesudcovia do jeho radov a novinári by nemali čo kritizovať. Harabinovu mantru o novinároch a politikoch, ktorí vytvárajú zlý obraz justície, by sme už naozaj mali opustiť.

Na druhej strane zásadne odmietam zovšeobecňovanie kritiky na všetkých sudcov, ako aj vyvodzovanie kolektívnej zodpovednosti v celom súdnictve. To je cesta do pekla. Nevidím preto ani dôvod, aby všetci sudcovi, ktorí sú v súdnej rade volení sudcami, mali kolektívne túto radu opustiť, ako vyzvala členka súdnej rady Marcela Kosová. Individuálne etické zlyhania nech sa riešia vyvodením vlastnej zodpovednosti.

Čo povedať na záver? Použijem slová podpredsedu Krajského súdu v Trnave Michala Novotného, ktorý povedal: „Nie prístup ´my vs. oni´, ale ´my spoločne´.“ Podľa neho treba vnímať pokles dôveryhodnosti ako skutočnosť a zároveň ako problém, ktorý si vyžaduje zmenu prístupu všetkých aktérov, teda tak justície, ako aj ostatných mocí.

Autor je bývalý člen Súdnej rady SR

Prevzaté z zoj.sk

0 comments