Sudca Hrubala: Tí, čo berú úplatky, sa po pozretí do zrkadla nezmenia. Treba ich vyhodiť

| dennikn.sk | Veronika Prušová | 3. mája 2020 |

Ján Hrubala. Foto N – Ján Krošlák

Na Špecializovanom trestnom súde sa v poslednom čase konajú porady len zriedka, málo je aj konzultácií s kolegami z Najvyššieho súdu. Ján Hrubala sa chce stať novým šéfom Špecializovaného trestného súdu a zmeniť to.

V motivačnom liste priznávate, že často spomínate na svoje začiatky. V čom je sudca Jána Hrubala z roku 1989 iný ako v roku 2020? Samozrejme, nepýtam sa na to, že ste starší.

Každý sudca vekom dozrieva a uvedomuje si možno veci z mladosti, ktoré by zrejme robil inak. V USA je vekový priemer sudcov najvyššieho federálneho súdu výrazne vyše 70 rokov. Môj učiteľ Alexander Bröstl, učiteľ uznávaný nielen mnou, bývalý sudca Ústavného súdu, hovorieval, že najlepšie práce napísali právni teoretici na sklonku života. Aby som to teda zhrnul: určite som zrelší.

Pokiaľ ide o pocity, s ktorými vstupujete do pojednávacej siene, sú tie isté? Podľahli ste rutine?

Snažím sa jej veľmi vyhýbať a verím, že sa mi to darí. Každý sudca vstupuje do pojednávacej siene s istým druhom bázne a to je na mieste. Nenazval by som to trémou ani strachom, toho sa treba zbaviť. Sudca si musí byť vedomý dôležitosti situácie. Už ako mladý sudca som takto vstupoval do pojednávacej siene a nič sa na tom nezmenilo. Ak cítim akési pocity rutiny, že niečo zvládnem bez väčšej prípravy, lebo som to predsa už v minulosti riešil, snažím sa proti tomu bojovať.

Prečo? Aby ste neurobili chybu?

Určite aj preto, aby sudca neurobil chybu. Rutina však zvádza aj k pohodlnosti. Starší človek dokáže byť rutinnejší. Tým, že je skúsenejší, vie si veci zjednodušiť a niekedy to môže byť na škodu veci. Niekedy je lepšie pracovať, ako keď bol človek mladý, mať entuziazmus. Rutina je v mojom ponímaní riziko.

Ilustrácia N – Hedviga Gutierrez

Čo považujete za svoju najväčšiu chybu z minulosti?

Chyby sú tie skutočnosti, ktoré následne vyhodnocujem ako omyl. Ako nesprávne rozhodnutia či reakcie. Je ich niekoľko, ako v živote každého, ale pevne verím, že dobré rozhodnutia prevažujú nad zlými. Či mám hierarchiu chýb? Na to neviem odpovedať.

Považujete za chybu to, že ste si sadli za volant pod vplyvom alkoholu? 

[ Koronavírus na Slovensku stručne a jasne – čo dôležité dnes treba vedieť? Objednajte si večerný e-mailový Newsfilter. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Určite považujem za chybu, ak si človek sadne za volant pod vplyvom alkoholu. O mojich nehodách bolo už zverejnené všetko.

Spomínali sa dve nehody. V roku 2001 ste nafúkali a v roku 2005 ste spôsobili nehodu a odmietli ste fúkať, za čo ste boli aj disciplinárne potrestaný. 

V každom prípade si vyčítam všetky dopravné priestupky. Ak si dobre spomínam, tak som ešte asi dvakrát prekročil rýchlosť. Sú to vážne veci a nie je to súčasť môjho života, na ktorú som hrdý. Pokiaľ ide o to odmietnutie fúkania – vysvetľoval som, že som mal zranenú hlavu. Existuje lekársky záver o amnézii, preukázane som mal ovládacie, rozpoznávacie schopnosti na hranici vymiznutia. Neviem k tomu povedať nič iné, lebo taká je pravda, že si na okolnosti nepamätám. Nebudem to však donekonečna zdôrazňovať. Len ak hovoríte o chybách, tak toto je príbeh, ktorý si nepamätám. Bol som za to potrestaný vysokou sankciou, dokonca oveľa vyššou ako zvyknú byť iní ľudia. Akceptujem to.

Je už za tým urobená hrubá čiara? 

Píšem o svojej minulosti v motivačnom liste aj preto, lebo človek sa jej nemôže zbaviť. Takéto negatívne veci sú určitým šrámom. Tento môj šrám je pätnásť a takmer dvadsať rokov starý. Šrám sa zvykne zaceliť, ale jazva ostáva. A to je v konečnom dôsledku dobre. Či špatí natoľko, aby človeka diskvalifikovala z uchádzania sa o funkciu predsedu súdu, nech posúdia iní.

Aktuálne prišiel o funkciu náčelníka mestskej polície v Bratislave Marek Gajdoš, lebo spôsobil nehodu, po ktorej nafúkal. Mal by totiž ľuďom ísť príkladom. Vidíte v tom istú paralelu? Nie je tá jazva predsa len natoľko veľká, že sa tým predsedom nemôžete stať? 

Človek robí omyly a nie je dokonalý. Spomenul som si na film o najťažších rozhodnutiach britského premiéra Winstona Churchilla. V situácii, keď sa rozhodoval, či treba čeliť Hitlerovi všetkými prostriedkami a neustúpiť ani o krok, ho jeho manželka chlácholila, že verí v správnosť jeho rozhodnutia, pretože o sebe pochyboval a vedel, že nie je dokonalý. Samozrejme, nemôžem sa k Churchillovi ani náhodou prirovnávať, ale jeho príbeh je príbehom omylného človeka, u ktorého množstvo dobra prevážilo nad omylmi a zlyhaniami. Tým je asi povedané všetko.

Omyly a zlyhania sprevádzajú život každého z nás. Aj inštitút zahladenia odsúdenia, podobne ako mám ja priestupok zahladený, slúži na to, aby umožnil ľuďom, ktorí sa pomýlia a urobia niečo, na čo nie sú hrdí, vrátiť sa s normálnym kreditom do života. Samozrejme, po uplynutí nejakého času. Keď to bolo aktuálne, tak som sa vzdal funkcie podpredsedu súdu. Teraz podľa mňa nastal čas, že si môžem dovoliť tú „trúfalosť“, ktorú som urobil, a kandidovať na predsedu súdu.

Kedy ste nespali pre prípad? Odpovedajú kandidáti na predsedu Špecializovaného trestného súdu Buvala, Hrubala, Králik a Truban

V našej ankete ste povedali, že každý sudca si nosí prácu do postele. Vy horšie spíte pri kauzách, pri ktorých si nie ste istý, či neubližujete. Nie ste si istý rozhodnutím?

Niektoré veci nie sú len čierne alebo biele. Platí zásada v pochybnostiach v prospech obvineného a sú situácie, keď nemáte stopercentnú istotu, že odsudzujete človeka spravodlivo. Vtedy musíte využiť spomenutú zásadu, hoci verejnosť to nevie vždy pochopiť. To sú tie prípady, keď horšie zaspávam. Robím všetko preto, aby som pochybnosti eliminoval. Ak dôjdem k záveru, že existujú neprávom, naozaj zaspím pokojnejšie. Ak sú právom, tak je lepší oslobodzujúci rozsudok.

Človek zle spí aj pri snahách o preniknutie do súkromného života. Zažil som to v roku 1994 pri kauze biskupa Rudolfa Baláža, keď som mal takmer výhražné telefonáty zo strany štátnych orgánov. To sa mi stalo len raz, odvtedy sa mi nikto nevyhrážal.

Bol to strach? 

Nie. Niekedy sa človek musí báť a prispôsobiť strach svojej obave, ale v práci sudcu nesmie existovať strach z toho, že sa mu niekto pomstí alebo mu zamedzí kariérny postup. Sudca, ako sme napísali aj vo vyhlásení Päť viet, musí mať slobodného ducha a do toho mu nesmie nikto zasahovať. Ak mu doň niekto zasahuje, musí urobiť všetko preto, aby odolal. Iný strach, a to z toho, či nezlyhá, je namieste.

Ján Hrubala. Foto N – Ján Krošlák

Neobávate sa, že ak by ste sa stali predsedom, tak ťažkých nocí budete mať omnoho viac? Pribudne vám zodpovednosť, riešenie iných problémov.

Všetky povolania, ktoré som doposiaľ robil, boli späté so zodpovednosťou. Či už to bolo pre predchodcu Via Iuris, pre vládu, ako advokát či v justícii. Samozrejme, že k zodpovednosti sudcu, ktorá je už sama osebe veľká, pribúda aj zodpovednosť za manažovanie kolektívu. Predseda súdu však, mimochodom, nie je nikto iný ako primus inter pares, teda prvý medzi rovnými. Áno, má na starosti administratívu a rieši niekedy aj malicherné medziľudské spory. Musí to však robiť s úctou ku každému zamestnancovi a nemám strach z toho, že by som to nezvládol.

Čím to je, že Špecializovaný trestný súd vždy viedol sudca z Banskej Bystrice? 

Neviem, ale sudca Igor Králik, ktorý začínal ako prvý predseda a ktorého podpredsedom som bol ja, je síce z Banskej Bystrice, ale nie málo rokov pôsobil v Pezinku. Rovnako aj ja. Tento súd vznikal za pomoci Zdeny Cabanovej, dnes už našej bývalej kolegyne, ktorá je tiež z Banskej Bystrice. Z Bystrice naozaj vyšlo veľa dobrých ideí, počnúc ideami prvého prezidenta Združenia sudcov Slovenska Ľudovíta Bradáča. Nemyslím si však, že Banská Bystrica predurčuje niekoho na to, aby sa stal predsedom. Je to zhoda náhod.

Aj vy teraz pôsobíte na pracovisku v Banskej Bystrici. Ak by ste vyhrali, presunuli by ste sa do Pezinka, kde má súd sídlo? 

Predseda súdu, či už je z Banskej Bystrice, alebo Pezinka, by mal svoj čas primerane deliť medzi obe pracoviská. Vždy predsedovia trávili čas aj v Pezinku a riešili situáciu na mieste.

Nemalo by to však byť tak, že väčšinu času by mali byť v sídle súdu a len občas prísť na kontrolu do Banskej Bystrice? 

Ak položíte otázku takto, tak áno. Povinnosti spojené s výkonom funkcie predsedu viac viažu tam, kde je sídlo. Nemám s tým problém. Štyri či päť rokov som už v Pezinku býval.

Jedným z vašich protikandidátov je sudca Ján Buvala, ktorý predstavuje ideu, že v budúcnosti by sa pracovisko v Bystrici malo postupne zrušiť. Čo si o tom myslíte?

Čítal som tie motivačné listy kolegov a myslím si, že to nemyslel celkom takto. Aj na porade nám vysvetlil, že človek, ktorý číta s porozumením, pochopí, že to myslel inak.

Ako teda? 

Hovoril predovšetkým o potrebe akéhosi auditu nákladov, výhod a nevýhod. Zrejme vo fungovaní dvoch pracovísk vidí viac nevýhod. Ja sa môžem stotožniť s tým, že takýto audit naozaj nikto nevykonal a je namieste ho urobiť. Ekonomické výsledky potom treba porovnať s ďalšími okolnosťami, ktoré treba mať na pamäti. Riadenie akéhokoľvek organizmu je práca s ľuďmi a ich potreby nie je možné nevidieť. Teraz časť ľudí sedí v Pezinku a rovnaká časť v Bystrici. Nepredpokladám, že by tieto kolektívy mali chuť sa sťahovať.

Za prípadnými rušeniami pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien sú desiatky ľudských osudov. Okrem toho, ak by sa za tri, štyri roky zrušilo pracovisko v Bystrici, čo kolega Buvala pripustil, tak by sa z pezinskej budovy musela odsťahovať špeciálna prokuratúra. Štát preto bude musieť nájsť peniaze na novú budovu. To všetko treba mať na pamäti.

Sudca Ján Buvala: Pri Glance House som sa čudoval, na čo sa Trnka prepožičal

Je správne, ak v jednej budove sídli prokuratúra aj súd? 

Toto je legitímna otázka. Európsky súd pre ľudské práva hovorí, že výkon spravodlivosti sa musí javiť ako spravodlivý a nezávislý. Evokuje to, že sa sudcovia a prokurátori stretávajú aj mimo plnenia pracovných povinností. Priznám sa však, že v tej časti budovy, kde je prokuratúra, som bol asi dvakrát. Keď som sa stretol s kolegami z prokuratúry na schodoch, tak sme sa, samozrejme, pozdravili. Určite je najlepšie mať dve budovy. Pokiaľ však človek má to pomyselné ochranné plexisklo, tak to, že o dve či tri poschodia nad ním sedí prokurátor, mu nijak nebráni v tom, aby udržiaval primerané kontakty a zachovával si pritom odstup.

Existuje rivalita medzi bystrickými a pezinskými sudcami vášho súdu? 

Ja ju nevnímam. Ale druhá vec je, že sa v poslednom čase takmer nevídame. A to je jedna z vecí, čo chcem zmeniť.

Ako? 

Už som to načrtol v motivačnom liste. Jednou z mojich priorít bude zintenzívnenie pravej pracovnej komunikácie medzi sudcami. Klasický model je taký, že raz do mesiaca sú porady, na ktorých má predseda súdu právo pýtať sa kolegov na sklzy v ich práci a pýtať si pred všetkými vysvetlenia. Zažil som to už v roku 1991, keď som ako 26-ročný bol podpredsedom Okresného súdu v Banskej Bystrici. Potom aj na krajskom súde. Tento model zaváňajúci formalizmom a starými časmi nie je na škodu veci. Porady majú svoj zmysel. Možno nielen raz do mesiaca, ale aj častejšie. Prax prináša mnoho problémov, ktoré je vhodné riešiť spolu a diskutovať o nich. Mne táto vymierajúca prax na našom súde chýba.

Znamená to, že doposiaľ ste sa všetci nestretávali ani raz do mesiaca? 

Tie stretnutia sú čoraz menej časté. Posledné dva roky nemávame porady každý mesiac.

Hovoríte o zintenzívnení komunikácie. V motivačnom liste píšete aj o tom, že ju chcete zlepšiť aj smerom navonok. Nie je váš súd dostatočne medializovaný? 

Nejde o medializáciu nášho súdu. Netúžim po tom, aby tento súd bol stredobodom všetkých mediálnych výstupov. Chcem, aby všetky mediálne výstupy boli korektné, aby sme sa viac podieľali na ich tvorbe.

Ako to dosiahnuť? 

Všeobecne komunikácii o justičných témach chýba zrozumiteľné vysvetľovanie procesov. Treba nájsť platformy, keď aj my sudcovia budeme cez médiá vysvetľovať základné poučky či mantry – mediálny lynč totiž nie je súčasťou práva na spravodlivý proces. Konanie o spore prebieha tak, že každá strana prezentuje svoj pohľad na vec, a je povinnosťou sudcu zostať nad vecou a byť skutočne nezávislým arbitrom nenadržiavajúcim nikomu. Súdy nebojujú s kriminalitou. Ich úlohou nie je odsúdiť každého, kto je pred ne postavený… To sú samozrejmosti, ale je to potrebné komunikovať navonok. Hovorím o väčšej otvorenosti smerom von. Možno by bolo vhodné nájsť si platformu ako sa raz do mesiaca s novinármi stretnúť a dať im dve, tri hodiny, aby sa pýtali a my by sme odpovedali. Samozrejme, nie na to, ako vidíme alebo „predpovedáme osud“ živých vecí. Mnohé nedorozumenia, ktoré sú medzi sudcami a médiami, by sa dali takýmto spôsobom vysvetliť.

Čo myslíte pod mediálnym lynčom? 

Právo je o tom, že na miskách váh musíte posúdiť dve často vzájomne si konkurujúce práva. Umenie spravodlivosti je vyvážiť ich. Na jednej strane je oprávnený záujem verejnosti vedieť toho o akomkoľvek spore čo najviac. Nehovoriac o tom dnes najsledovanejšom. Na druhej strane sú tu povinnosti ukladané Trestným poriadkom, ktoré hovoria aj o tom, že svedok pred výsluchom nesmie byť v pojednávacej miestnosti. Treba veľmi citlivo pristupovať k tomu, ako sa vynáša zo spisov a hlavných pojednávaní. Ak médiá vytvoria atmosféru, že sa koná o niekom, pri kom dôkazy evidentne naznačujú, že je vinný, tak majú na to právo, ale odporúčal by som veľa opatrnosti.

Ján Hrubala. Foto N – Ján Krošlák

Preto, lebo novinár nevidí celý spis, ale vy áno?

Ako sudca mám k dispozícii päťtisíc- či dvadsaťtisícstranový spis. Médiá prídu na otvorenie hlavného pojednávania a na záver. Prídu za situácie, keď už predtým policajný zbor na Facebooku oznámil, aký je úspešný a koľko páchateľov odhalil a napríklad ako ide podávať návrhy na väzbu. Mne sa potom dostane spis, ktorý niekoľko hodín čítam a listujem v ňom. Zrazu zistím, že to nie je celkom tak, ako tvrdí polícia. Napríklad že je tam veľa argumentov aj v prospech obvineného. Sudca pre prípravné konanie musí teda prekonať strach z toho, že nenaplní očakávanie médií a polície, že dotyčný pôjde do väzby. Musíme ostať slobodní a nezávislí. Pravdou však je aj to, že to musíme dokázať vysvetliť.

Čo si teda myslíte o online spravodajstve zo súdov? Napríklad o minúte po minúte.

Je to trochu problém najmä tam, kde trvá hlavné pojednávanie niekoľko dní. Trestný poriadok bol tvorený na pojednávania, ktoré trvajú jeden deň. V zásade by som nemal problém s online spravodajstvom, ale sú veci, kde s tým problém mám, pretože Trestný poriadok znie tak, ako znie.

Na Najvyššom súde je senát, ktorý roky oslobodzuje vinných ľudí

V motivačnom liste píšete aj o zintenzívnení komunikácie s Najvyšším súdom. Je to kvôli problému so senátom sudcu Michálika, o ktorom sme písali? 

Patrím k sudcom, ktorý nerozumie rozhodnutiam tohto senátu a často s nimi nesúhlasím. V zásade to však nenavrhujem v súvislosti s týmto. Sme síce prizývaní na zasadnutia trestného kolégia Najvyššieho súdu, ale komunikácia by mohla byť častejšia. Rád by som našiel platformu stretnutí, na ktorých sa budeme pýtať, čomu v odvolacích rozhodnutiach nerozumieme, prípadne s čím na všeobecnej úrovni s nimi nesúhlasíme. V pokojnej a pracovnej atmosfére by sme si to mali vysvetliť. Niektoré tie pokyny od nich sú podľa nás za čiarou.

Ako sudca nižšieho súdu musíte názor odvolacieho senátu rešpektovať.

Platí, že musíme názor odvolacieho súdu rešpektovať. Ale ak zasahuje do mojej nezávislosti ako prvostupňového sudcu, tak musím nabrať odvahu a rozhodnúť rovnako ako prvýkrát a vysvetliť svoje rozhodnutie. Pri dôkaznej situácii napríklad mi nemôžu nariadiť, ako ju mám vnímať.

Mám stále pripravený balík opatrení, ktoré budem rád, ak si ministerstvo osvojí. Je starý asi štyri až päť rokov a týka sa aj posilnenia zodpovednosti odvolacích súdov. Po prijatí potrebných legislatívnych zmien by už mohli robiť to, čo niekedy s radosťou robia, že zrušia rozhodnutie ak majú iný právny názor a pošlú vec späť, s väčšími ťažkosťami. Navrhujeme, aby v takomto prípade rozhodli oni a prevzali za to zodpovednosť. Môžu zmeniť názor na dôkaznú situáciu, ale v takom prípade by mali toho svedka vidieť aj oni. Ja toho svedka vidím deň, či dva, pričom teraz platí, že bez toho, aby ho videli, rozhodnú, že napríklad podľa nich niet dôvodu mu veriť a treba sa ním zaoberať opäť.

Prečo ste si problém so senátom sudcu Michálika už dávno nevydiskutovali? 

To je úlohou predsedu súdu. Hovorili sme o tom viackrát. Predseda tiež referoval, že sa na viacero vecí pýtal. Tento typ komunikácie však považujem za nedostatočný, preto som písal o jej zintenzívnení.

Ste aj predsedom sudcovskej rady špecializovaného súdu. Začiatkom rok sa na vás obrátil váš predseda Truban, ktorý po medializácii čelil výzvam na odstúpenie. Žiadal vás o podporu, no celkom ste ho nepodržali. Prečo? 

Podržali sme názor, že za rozhodovanie, za to, či niekoho zoberie alebo nezoberie do väzby alebo súhlasí či nesúhlasí s domovou prehliadkou, v žiadnom prípade nemožno vyvodiť žiadnu zodpovednosť voči sudcovi. A to bez ohľadu na to, či sa to niektorým politikom alebo novinárom páči. V tomto sme ten názor predsedu podržali. Zároveň sme uviedli veci, ktoré oprávňujú verejnosť vrátane politikov mať kritický názor na čokoľvek, čo my robíme. V zásade nevidíme dôvod odborárskym spôsobom podávať ruku každému sudcovi, ktorý má problém s tým, že je kritizovaný.

Hovoríte, že za rozhodnutie nemožno vyvodiť voči sudcovi zodpovednosť. Čo ak ide o svojvôľu? 

Ak sa zistí svojvôľa, je to disciplinárny priestupok. Ak prejde návrh nového paragrafu, ktorý sa pracovne nazýva ohýbanie práva, potom to môže byť aj trestnoprávne postihnuteľné.

Nehrozí zneužitie tohto paragrafu? 

Každé zákonné ustanovenie je zneužiteľné. Bude sa musieť dokazovať úmysel svojvôle. O omylnosti sme sa bavili, ani sudcovia nie sú neomylní. Neexistuje sudca, ktorý by sa nepomýlil. Bez ďalšieho ho nemôžeme len kvôli tomu vyhodiť z justície. V Nemecku takýto paragraf majú. Viem si predstaviť, že by sme ho mali aj my. Predpokladám však, že bude použitý možno raz za päť rokov a šanca prokuratúry bude jedna k jednej.

Ako sa dá sudcovi dokázať úmysel svojvoľného rozhodnutia, ak on bude argumentovať, že jednoducho toto je jeho právny názor? 

Ak by som mal túto tému ako tému prednášky, tak bude trvať tri hodiny. Musí byť preukázaná evidentná svojvôľa. Budú sa skúmať indície, ktoré budú viesť s nenapadnuteľnou istotou toho, kto takéhoto sudcu odsúdi k tomu, že nešlo o obyčajný omyl. I keď nebolo preukázané koristenie pre niekoho, v zásade išlo o absolútne svojvoľnú a zákonom nepodloženú pomoc pre niekoho. Bude to úmyselný čin. Ako sa úmysel preukáže, bude závisieť prípad od prípadu. Bude to ťažké.

Predseda špecializovaného súdu: Kočnera nepoznám, nemôžem za to, čo vypisuje obvinený z väzby

Spýtam sa ešte raz na stanovisko sudcovskej rady k predsedovi Trubanovi. Vy ste ho v ňom totiž poučil, čo by malo byť základnou výbavou sudcu, a to sa ho dotklo. Vydiskutovali ste si to už? 

Áno. Naďalej nemáme na mnohé veci rovnaký názor, ale akceptujeme to. Dodal by som ešte, že názorové spory nie sú problém. Máme viac takýchto názorových sporov, ale tie nikdy nevyústili do nejakých podrazov a neférových konaní. Vydiskutovali sme si to, ale my, lebo nie je to len moja práca, ale aj mojich kolegov, na tom stanovisku trváme. Sme totiž toho názoru, že sudcovská rada môže byť aj nápomocným vykladačom etických problémov, dilem, ktorých počet bude pribúdať.

Ak už sme pri etických dilemách. Vy ste boli sudcom, potom advokátom, pracovali ste pre úrad vlády a vrátili ste sa do talára. Z advokácie poznáte veľa ľudí. Stretávate sa s nimi? 

Na spoločenské akcie s advokátmi, či sudcami nechodím. V mojej partii nie sú žiadni právnici. Ale ako člen komory som bol asi dvakrát lyžovať na advokátskych pretekoch. Rozprávam sa s advokátmi, ale udržiavajú si primeraný odstup v tomto smere. Samozrejme, že o konkrétnych sporoch sa nebavíme. Aj medzi spolužiakmi mám veľa advokátov a keď sa stretneme na ulici, prehodíme pár slov. Alebo keď prednášam, tak v obecenstve sú advokáti, s ktorými sa počas prestávky porozprávam. Na grilovačky a zabíjačky s nimi ale nechodím.

Čo si myslíte o tých spoločných akciách advokátov, kam sú pozývaní aj sudcovia? 

Nie je to v poriadku. Sudca musí byť veľmi opatrný. Musím byť ale úprimný. Keď je napríklad stretnutie z vysokej školy po 20, či 30 rokoch, tak by tam človek určite rád išiel. Aj tam je uvoľnenejšia atmosféra a stretne tam advokátov, či prokurátorov. V každom prípade by si teda sudca mal dať deliacu čiaru, že na takéto stretnutie ešte môže ísť, ale na opekačku organizovanú advokátskou kanceláriou už nie.

V čom je rozdiel, ak nepôjdete na akciu organizovanú advokátskou kanceláriou, ale na stretnutie z vysokej školy, kde budete s možno s tými istými ľuďmi, už áno? 

V prvom rade na stretávke zo školy sa skladáme všetci na to, čo budeme jesť a piť. U advokáta možno donesiem nejakú bonboniéru alebo fľašu, ale pohostenie bude mať v réžii on. Na stretávke teda nemusím byť nikomu zavďačený, že som sa pohostil. Odpoveď typu, že aj sudca má právo na súkromný život je však pravdivá len čiastočne. Aj svoj súkromný život si musíme strážiť. Preto tá deliaca čiara.

V marci sme boli svedkami rozsiahlej policajnej akcie, po ktorej boli obvinení trinásti sudcovia. Začalo sa ešte viac hovoriť o očiste justície. Čo by malo byť prvým krokom k nej? 

Správna diagnostika problémových osôb, ktorá môže ísť cez previerky a cez získavanie informácií, ktorí sú podozriví. Všetky kroky, ktoré bude ktokoľvek robiť, či už výkonná alebo súdna moc k očiste súdnictva, musia smerovať k presnej diagnostike kto je kto. Každý lekár, keď začína liečiť pacienta, musí najskôr stanoviť správnu diagnózu. A zároveň diagnostikovať potenciálne riziká. Čím skôr sa to urobí, tým lepšie. Tie kroky musia byť razantné, treba spolupracovať a treba urobiť všetko preto, aby bolo jasné, kto je kto.

Budem vás parafrázovať, že je potrebné, aby sa ľudia prestali čudovať tým právnikom, čo nie sú zlodeji a čo je ešte dôležitejšie, uverili im. Napísali ste, že tento stav nedosiahneme zmenou ľudí, ale pohľadom sudcov do neskriveného zrkadla, ktorého pokračovaním musí byť sebareflexia všade tam, kde je to nevyhnutný následok obrazu zrkadla. Ako si to máme vysvetliť? 

Asi som sa vyjadril zložito, ale ide o citát. Z časti som odpovedal v prechádzajúcej odpovedi. Netreba diagnostikovať len druhých ale aj seba. Pohľad do neskriveného zrkadla by mal pomôcť ľuďom uvedomiť si svoje zlyhania a omyly. Pomôcť im, aby začínali od seba a urobili nápravu. Nie som ale naivný a nemyslím si, že tí, čo nemajú problém s braním úplatkov, sa po pozretí do zrkadla zmenia. Tých treba vyhodiť.

 

Ján Hrubala (56)

Vyštudoval gymnázium v Banskej Bystrici, odkiaľ odišiel na právo na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Začínal ako justičný čakateľ na Okresnom súde v Banskej Bystrici, kde potom ostal aj ako sudca. Na krajský súd prešiel v roku 1992 a vydržal tam štyri roky. Následne sa funkcie sudcu vzdal a šesť rokov sa venoval advokácii. Bol pri zrode predchodcu dnešnej organizácie Via Iuris. V rokoch 2002 až 2005 šéfoval Odboru boja proti korupcii na Úrade vlády. Z tejto funkcie sa opäť vrátil do talára, a to na vznikajúci špeciálny, dnes Špecializovaný trestný súd. V rokoch 2005 až 2007 bol jeho podpredsedom, dnes sa uchádza o kreslo predsedu.

Prevzaté z zoj.sk

0 comments